Po návrate z USA v októbri minulého roka mi ostalo zopár amerických bankoviek. Boli to peniaze „na cestu“ z poslednej výplaty z reštaurácie. Nijakú zvláštnu pozornosť som im nevenoval, všetky som ich chcel zameniť v miestnej maličkej zmenárni v Hypernove v Spišskej Novej Vsi. Dve bankovky mi postaršia pani vrátila so slovami, že tieto mi vymeniť nemôže, pretože sú poškodené. Tá prvá, 50 dolárovka bola ešte pochopiteľná - bola pretrhnutá napoly a potom opäť zlepená priesvitnou lepiacou páskou. Odmietnutie druhej - 100 dolárovky už u mňa budilo údiv - na jednom z kratších okrajov bol asi 2 cm dlhý pásik, ktorý mala na svedomí modrá fixka. Každý kto bol niekedy za veľkou mlákou a videl zopár hotovostných nákupov mi dá zapravdu, že stretnúť sa s „poškodenými“ bankovkami nie je nič výnimočné - nesú na sebe telefónne čísla, odkazy na internetové stránky, návody ako sa niekam dostať a surferi nimi platia často priamo po návrate z pláže tak, že z nich ešte kvapká voda. Neuspel som v zmenárni, skúsim teda banku, v ktorej mám účet - Tatrabanku. Pokladníčka v zmenárni mi však povedala to isté - bankovky sú poškodené, nevymení mi ich.
„Kde si ich teda môžem vymeniť?“ pýtam sa.
„V Národnej banke,“ odpovie mi. Hmmm, dobre teda.
O pár mesiacov neskôr v Bratislave....
V jedno mimoriadne chladné januárové ráno ešte pred tým ako nastúpim na električku do práce meriam cestu do NBS. Tam za mamutími otáčavými dverami si to nasmerujem ku sklenenej búdke, čo vyzerá ako informácie/vrátnica.
„Dobré ráno. Kde si tu prosím Vás môžem vymeniť poškodené doláre za slovenské koruny?“
Po krátkom zaváhaní prichádza naškrobená a strojová odpoveď: „Národná banka Slovenska vymieňa len slovenské koruny na eurá. Poškodené doláre Vám tu nezmeníme.“
„Ani v žiadnej expozitúre?“ dobiedzam.
„Nie.“
„V Tatrabanke mi ale poradili, že...“
„My s Tatrabankou nemáme nič spoločné. Oni všetci posielajú ľudí sem“ skočí mi do reči informátor.
„Dobre, ďakujem“, nechápajúc sa poberám preč. Keď ma otáčavé dvere vypľujú späť do všade sa zarezávajúceho chladu, uvedomím si, že na Slovensku banka bánk nemá s komerčnými bankami nič spoločné, že informátor - prvá inštancia pri kontakte so zákazníkom nemusí byť prívetivý a nemusí vedieť, či snažiť sa pomôcť. Stačí ho posadiť do úhľadnej miestnosti, obliecť ho a naučiť reagovať na zopár štandardných situácií. Len aby nedajbože niekto neprišiel s niečím čo sa vymyká z pokojného dňa od ôsmej do šestnástej „na druhom poschodí pôjdete doľava“ a „wc sú na konci chodby“. Na Slovensku si človeka, občana a zákazníka medzi sebou bezstarostne aj naďalej pohadzujú rôzne inštitúcie.
Ten istý deň, okolo 13 30 v Polus City Center...
Stodolárovku mi pomedzi ostentatívne žviakanie žuvačky a ťukanie smsky bez mihnutia oka mení na eurá znudená dievčina s piercingom v nose. Tá druhá mi zrejme ostane ako nechcený suvenír a bude pripomínať krajinu, kde všetko fungovalo akosi jednoduchšie....
