Keď som bol malý, hrával som sa s kalendármi rôznych námetov a tak som dôkladne vedel, aký je deň, moje vietnamské digitálky mi zas vždy rýchlo a spoľahlivo odpovedali, ktorá bije. Bol som kráľ, nie nie...bol som pánom svojho času. Ako som ale postupne vyrastal z detských topánok a pribúdali mi starosti rôzneho druhu, čoraz častejšie som do svojho verbálneho prejavu zaraďoval vetičku „nemám čas“. Vnímanie času sa menilo a zdalo sa mi, že už neplynie, no valí sa. Cvála a šprintuje. Dokoncal by som povedal, že ten čas strašne rýchlo letí. Okrem toho sa mi život akosi rozškatuľkoval pomedzi rôzne časové míľniky.
Na vysokej škole to šlo podľa scenára: O dva mesiace hrajú naši olympiádu...Do zošita si píšem 6 týždeň semestra, ešte 4 do zápočtov...O tri dni mám skúšku z analýzy – 13.júna.....Bože tá prednáška je ale dlhá, už tu hnijem 50 minút...koľko ešte? Už som prestal vedieť, aký je deň v týždni...už to bolo len dva dni do takej a hentakej skúšky, taký a onaký týždeň semestra...áá zajtra cestujem domov....o 19tej správy na Markíze...Koľko ešte potrvajú prázdniny? Na začiatku sa zdá, že mám more času, no na konci sa ukáže, že zletel ako voda.
Dnes? Mám pocit, že prešiel deň, no v skutku už prešlo pár mesiacov. Už presne neviem, v akej fáze roka sa nachádzam, len to matne tuším podľa teploty a toho, kedy sa stmieva. Veľa pracujem, nemôžem si dovoliť mrhať časom. Zajtra je paycheck day (deň výplaty, raz do týždňa), neviem dátum, ani kto má meniny (tu v USA to nefunguje ako u nás, asi majú priveľa mien), no viem, že 15. v mesiaci sa platí nájom a v rôzne iné dni zasa iné účty...Bože, čas pokročil, windowsácke mini hodinky ukazujú 2:41 ráno, je čas to zabaliť. A tak Vám prajem, nech ten „Váš“ čas využijete čo najlepšie a už ho nezabíjajte čítaním tohto článku.